6. Kapitola Mea Kulpa - Amnézia vyprcháva

15. listopadu 2015 v 0:03 | Tess |  Mea Culpa.
Ahojte všetci ♥
Keďže mi istá osôbka nechcela dať pokoj kým vydám ďalšiu kapitolu, máte ju tu. Áno, dve kapitoly, hneď za sebou! Rekord :)
Pre tých, ktorí to tu ešte nepoznajú, prvé diely nájdete tu :)
Zanechajte komenty, nech viem, čo si o tom myslíte. Ďakujeeeem


Amnézia vyprcháva
Nemohla som tomu uveriť. Nevedela som od neho odtrhnúť pohľad. Nohy sa mi trochu plietli, ale bolo mi to úprimne jedno. Oni necítia lásku? Čo to je za dokonalosť, keď nemajú nikoho radi? Ako vychovávajú deti? Podľa čoho sa vôbec ženia? Len tak? S prvým dievčaťom, ktoré sa im zapletie do cesty? Pozerala som naňho a snažila sa predstaviť si ho úplne bezohľadného, bez citov. Ale niečo predsa cíti, inak by sa neusmieval. Nikdy. Ale... ten úškrn... dá sa to považovať za úsmev? A keď sa to tak vezme, ani úsmev nemusí naznačovať city.
Táto jeho odpoveď ma zaskočila. Ak bola niekedy možnosť, že som Dokonalá, rozplynula sa. Nebola som dokonalá, keď som umierala. Milovala som vlastníka poslednej veci, ktorú som videla. Tmavomodrých očí. Očí, ktoré sú sivé ako zamračená obloha, keď sa tešia. Očí, ktoré sú takmer identické s Ewanovými očami. A zjavne nemôžem byť Dokonalá, ak niekoho milujem. Či už v tomto, či v minulom živote. Akékoľvek sympatie, ktoré sa za ten krátky čas stihli vytvoriť k Ewanovi, sa v okamihu stratili. Akékoľvek sympatie k Dokonalým. Akákoľvek túžba byť Dokonalou. Ak to zahŕňa predstieranie, že nič necítim, končím.
Zvyšok cesty som mlčala. Nechcela som sa dozvedieť o nich už nič. Aj tak by som ich nedokázala pochopiť.
Na Ewanovi - vlastne Raywellovi - bolo vidieť, že tú zmenu registroval, ale nehovoril nič. Načo by aj, keď mu na ničom nezáleží.
Po pár minútach zatáčania, chodenia po schodoch, prechádzania cez obrovské haly z mramoru a skla (čo bola naozaj divná kombinácia), ale hlavne nepríjemného - zrejme len pre mňa - ticha, sme zastali na širokej, mramorovej chodbe, ktorá bola viditeľne prázdnejšia, ako hociktorá pred ňou. Vlastne sme tam boli len my dvaja. A ešte teda obrovské dvere, dvakrát väčšie ako ja a asi desaťkrát také široké, mahagónové, masívne. Nemohla som si pomôcť, celá tá budova mi po tejto malej prehliadke pripadala strašne márnotratná. Skade zobrali toľko železa na železné podlahy, skla na toľko sklenených stien, toľko mramoru - na celú obrovskú halu a všetko čo nasledovalo za ňou - a ešte tieto... dvere. Ak sa to tak dá nazvať. Mohla by som na to všetko použiť Ewanov výraz - pochabé. Načo je niekomu niečo takéto? Veď už storočia dozadu bolo nedostatok takých surovín. A oni nimi na tejto budove plytvali. Nečudovala by som sa, ak by tu minuli posledné zásoby.
Ewan - proste ho nedokážem oslovovať Raywell - na mňa uprel svoje oči. Trochu som sa v nich strácala, lebo napriek všetkému, napriek tomu, že on cítiť lásku zrejme nedokáže, ja dokážem. A niekto, koho som milovala, mal rovnako krásne sivé oči.
"Nella... Cornellia," stíchol, a len na mňa pozeral. Nella. Pri tom oslovení ma niečo zaplavilo. Pocit bezpečia. Spomienka. Spomienka na pocit bezpečia. A hlas, ktorý na mňa volal. Ženský, podivne známy, počula som ho takmer nahlas.
Nasledoval za ním zvonivý smiech, zatiaľ čo ma zozadu objali jemné ruky. Na prstenníku mali zlatý prsteň, so zafírom v strede a malinkými diamantmi po obvode. Na bledej ruke priam žiaril. Ruky ma zdvihli do vzduchu a otočili. Cítila som sa podivne malá, zato šťastná. Pozerala som sa do nádherne sivých očí, a všade inde bola len záplava hnedých vlasov, miešajúcich sa s mojimi blonďavými vrkôčikmi. Smiala som sa, nemohla som si pomôcť, a môj hlas znel mlado, detsky. Svet sa so mnou točil, zatiaľ čo jej oči hľadeli do tých mojich. V ušiach sa mi ozýval jej hlas, hovoril, že ma má, a že jej už neujdem. Bola som šťastná. Bola som šťastná, že ma má a že vždy, keď jej utečiem, si ma nájde. Vždy ma našla.
Začula som tiché vrčanie motora, a točenie sa zastavilo. Pod nohami som pocítila pevnú zem a aj napriek tomu, že ma jej ruka držala, točila sa mi hlava. Bolo to vtipné. Videla som rozmazaný tieň, vystupujúci z auta, ako prichádza k nám. A jej ruka ma pustila. Svet sa so mnou zatočil a ocitla som sa na štyroch v tráve. Bola som zmätená, ako som sa tam zrazu ocitla, no potom ma zdvihli jej ruky. Čupla si ku mne a pozrela sa na mňa. Počkaj tu, dobre? Maminka sa vráti, len ju teraz potrebujú v labáku. Zatiaľ postrážiš starkú, čo ty na to? Prikývla som, aj keď som jej veľmi nerozumela. Čo je ten labák? Prečo tam potrebujú moju maminku? Nech si nájdu vlastnú.
Otvorila som oči a pozerala sa do tých jeho. Nie jej. Jeho. Síce boli takmer rovnaké, teraz som vedela, že tie jej sú svetlejšie, a radostnejšie. Plné lásky. Tieto boli plné obáv.
"Cornellia? Si v poriadku? Potrebuješ vodu? Ak ti bolo zle, mala si mi to povedať. Iba teraz si sa prebudila po tom, čo si štyri dni prespala, prilepená na lôžko, napojená na všetky tie hadičky. A pred piatimi dňami sme ťa len dostali z toho dusíka. Preboha, to, že sa necítiš dobre, neznamená slabosť. Je to predsa samozrejmé. Neznamená to, že nie si Dokonalá. Nepotrebujeme, aby si nám zase odpadla. Mala si mi to povedať," mrmlal, zatiaľ čo sa mi pokúšal s rukou na mojom čele zmerať teplotu. S povzdychom som sa prevalila na brucho. Keď už som takto rozvalená na zemi, treba to využiť. Pricapila som moje horúce, spotené čelo na chladný mramor.
"Som v poriadku."
"Nella, nie si. Ty si sa nevidela. Najprv si sa zahľadela do prázdna a potom si sa len tak zviezla k zemi. Naozaj nepotrebujem, aby sa ti niečo stalo."
"Nič mi nie je."
"Nella..." páčilo sa mi, ako mi hovoril. Nella. Bolo to iné ako Cornellia. Iné ako Lia. Neodpovedala som. Dúfala som, že to povie ešte raz.
"Cornellia, no tak. Ak ti je zle, tak mi to okamžite povedz. Ak mi nepovieš, čo ti je, nebudem ti môcť pomôcť." Vzdychla som si. "Som v poriadku Ewan," trochu stuhol, keď som mu povedala prvým menom. "Ja... mala som... spomienku."
Takmer som videla, ako nadvihol obočie. Odhrnula som si vlasy, zakrývajúce mi naňho výhľad. Teraz boli tmavé, nie také, ako v mojej spomienke z detstva.
"Vieš, že si toho veľa nepamätám. Takmer nič. A teraz som si spomenula. Bola tam moja mama. Hrali sme sa, asi na naháňačku. A potom tam niekto prišiel, lebo ju potrebovali v práci. Myslím, že pracovala v nejakom laboratóriu," usmiala som sa, keď som si spomenula čo presne robila. "Na liekoch," dodala som. Milovala tú prácu, a ja som bola na ňu hrdá, že ju robila. Aj keď o nej nič neviem. Jedna malá spomienka spôsobila, že som odpadla. A ja si nepamätám toľko vecí. To budem stále odpadávať?
Čo mi pripomenulo, že neviem ani moje priezvisko. A čo sa týka toho priezviska, teraz je ten správny čas.
"A pamätám si priezvisko. Raywellová."

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama