5. Kapitola Mea Culpa - Dokonalý

14. listopadu 2015 v 10:49 | Tessa Error |  Mea Culpa.
Ahojte všetci ♥
Mám pre vás ďalší diel poviedky, dúfam, že sa vám bude páčiť :3 Zanechajte nejaký komentár, nech viem čo si o tom myslíte ;) Ďakujeeem


Dokonalý
Šaty mi sedeli dokonale. Boli neuveriteľne ľahké, až som ich takmer necítila a vznášali sa a viali okolo mňa, keď som prechádzala chodbou. Ak ma pošlú na ulicu, beriem si ich so sebou. To bez debaty.
Vedľa mňa kráčal Ewan Raywell a tvár mal, ako inak, stále kamennú.
Ale musím povedať, že za tých 10 metrov čo som s ním prešla po preplnenej chodbe, zistila som, že to asi nie je kamenná tvár. Zrejme je to proste obyčajná tvár. Pretože na tej chodbe sa tak tváril každý.
Každý jeden človek, ktorý okolo nás prešiel - vždy nenápadne uhol k stene aby si udržal čo najväčší odstup (viem, že Ewan vyzerá nebezpečne ale až tak uhýbať predsa nemusia?!) - každý z nich mal tvár nehybnú a bez výrazu.
Tiež sa Ewanovi klaňali. Nie úplne k zemi - to nie. Len tak hlavou. Sranda.
A mňa dôkladne prehliadali. Veľmi dôkladne. Naschvál. Inak by sa predsa po tých 10 metroch na mňa niekto v plnej chodbe pozrel, nie? Navyše mám TAK pekné šaty.
Ewan mlčal. Tak som bola ticho. Navyše, keď ma každý ignoroval, začal sa vo mne usídľovať pocit ... menejcennosti. Možno by som mu spravila hanbu. Tak som sa začala sústrediť na okolie. A na moje topánky (zlaté balerínky, lebo Brynn usúdila, že v opätkoch chodiť neviem). Kráčali sme po železnej podlahe. V stenách bolo veľa skla. Veľmi veľa. Niektoré steny boli celé sklenené. Počkať, čo to... Ok, teraz prechádzam po skle. A podo mnou je... kilometer? Viac? Proste je tam jama. Hlboká. A dole, na zemi, je zasnežená ulica. Bože. Na koľkom sme poschodí? Zašmátrala som po Ewanovom rukáve. Zdrapila som ho, vediac, že ho nepustím. Nie dokým neprejdeme na koniec tejto priepasti.
"Je to nepriestrelné sklo, navyše upravené. Nič sa ti nestane," v hlase mu zaznelo pobavenie.
"Mám strach z výšok," precedila som cez zuby. Už len pri pohľade dole, či na to sklo, sa mi točila hlava. Pozrel sa na mňa.
"Je nepriestrelné. A upravené. To znamená, že ho neprestrelí guľka letiaca rýchlosťou 530 metrov za sekundu. Máš pocit, že prekonávame tlak, ktorý vyvíja guľka letiaca takou rýchlosťou? Nemáš sa čoho báť."
"Ja viem. Ale..." preglgla som a zrýchlila krok "bojím sa, Ewan. Proste mám strach z výšok. Je to... viem, že sa mi nič nestane, ale aj tak sa mi z toho točí hlava. Švihni si." Zamyslene sa na mňa zahľadel, ale nehovoril nič.
"To sa vy, Dokonalí, ničoho nebojíte?"
"Samozrejme, že sa bojíme. Keď na to máme dôvod."
"Aha."
Uškrnul sa. "Nehovor stále Aha." S úsmevom som naňho namierila prst.
"Čo to je? To je úsmev? Wow, ono sa to aj usmieva." Len čo som to dopovedala, úsmev sa stratil.
"Nie je to úsmev. Zrejme som taký frustrovaný tvojou nedokonalosťou, až ma chytá hystéria. Je to zlaté, keď hovoríš to tvoje aha, ale nijaký Dokonalý by to nepovedal. Nie tak ako ty, a nie v takých situáciách ako ty. Proste sa správaj čo najkultivovanejšie a najmúdrejšie ako vieš. Ak chceš byť Dokonalá, nesmieš robiť chyby. Aj nevedomosť je chyba. Tak ju nedávaj ostatným najavo."
"Aha," povedala som položartom. Iba pokrútil hlavou, no myklo mu kútikmi úst, tak som sa upokojila.
Takže žiadne chyby, hej? Jasné, veď o tom je predsa dokonalosť, nie? Nemať žiadne chyby. A ak ich máš, treba ich skryť. Keď nad tým ale tak uvažujem, tak je to celkom logické. Chyby nás robia zraniteľnými. Strach nás robí zraniteľnými. A o tom je predsa evolúcia ľudstva. Stať sa menej zraniteľnými, aby sme dokázali prežiť. Ale strach je dobrý, nie? Keby sme sa nebáli, boli by sme... hlúpi. Naivní? Ako sa to povie? Tak, či tak, boli by sme do pár dní dva metre pod zemou. Takže báť sa je dobré. Ale Ewan má pravdu. Mať strach z výšky, aj keď mi dvakrát povedal, že je podo mnou nepriestrelné sklo, ešte nejak spevnené, či čo, to je tiež hlúpe. Budem potrebovať nejakého zasväcovača do tajov zmýšľania Dokonalých.
A jeden kandidát je hneď vedľa mňa.
"Takže... čo ešte robia Dokonalí? Keď ste Dokonalí, máte byť perfektní, nie? Jete vôbec čokoládu? Hrávate sa hry na počítačoch? Slávite Vianoce? ..."
"Povedal som, že si nemáš zvykať na odpovede."
"To mi nebráni pýtať sa." Zase úškrn. Dnes mi to ide.
"Čokoláda je v rozumnom množstve zdravá. Takže nevidím dôvod, prečo by sme ju nemali jesť. A hry na počítačoch môžu rozvíjať myslenie. Strategické, logické, máme programy umožňujúce vyučovať veci, ktoré by sa v reáli vyučovať nedali. Hovorí ti niečo virtuálna realita? V sto päťdesiatom treťom by ste už také veci mali poznať. Ale Vianoce neslávime. Je to pochabé. "
"Hm... Slávite teda niečo?"
"Slávime. Deň Dokonalých - výročie objavenia prvých Dokonalých. Bude o pár dní. Oslavy trvajú aj pár týždňov. Potom ešte narodeniny, výročie korunovácie a koniec vojny. A to by bolo asi všetko. Počkať, ešte svadby a narodenie dieťaťa."
"Takže žiadne vďakyvzdanie, či Vianoce."
"Vyzerá to tak."
"A kedy vlastne je ten deň Dokonalých? Viem, že je rok 2353, ale netuším aký mesiac, nieto ešte deň."
"Dnes je 21. Decembra. Výročie je 24. Decembra."
Prižmúrila som oči. "Takže predsa slávite Vianoce."
Pozrel na mňa ako na idiota. "Neslávime Vianoce."
"Ale Vianoce sú predsa 24. Decembra. Možno to nevoláte Vianoce, možno ste si našli iný dôvod na oslavu, ale stále je to v ten istý deň. Pretože ten deň ľudia slávia tak dlho... Nedokázali by sa ho vzdať len preto, že sú lepší než predtým."
"Neviem, kedy boli Vianoce a nezaujíma ma to. Nevidím dôvod prečo by sme mali sláviť narodenie človeka, ktorý umrel pred 2353-mi rokmi. A ktorý nič nespravil. Už len fakt, že sa mal narodiť panne. Ridicule. V ten deň dostali prví ľudia sérum. Vznikli Dokonalí. Originálni. TO je dôvod na oslavu. Nie narodenie chlapca, ktorý pochádza z nejakého ducha svätého." Mračil sa a hovoril s odporom. Nieže by som bola veriaca, ale mala som pocit, že niekto by sa ich mal zastať. A v škole sme sa učili aj niečo z náboženstva.
"Vlaste umrel pred..." ok, tam som sa trochu zasekla, "2320-mi rokmi a 263-mi dňami. Ille facit populo bonum." Áno aj ja viem po latinsky. "V zlej dobe presviedčal ľudí, aby sa chovali láskavo. A nakoniec sa za všetkých obetoval. Verilo v neho milióny ľudí. Už len viera v neho ich posilňovala a už len za to by sa mu malo poďakovať." Pozrel na mňa a na tvári mal zmes pobavenia a mrzutosti. Ten chlap je neuveriteľný. Nech sa uvedomí a rozhodne sa akú má sakra náladu.
"Po prvé by som chcel vyjadriť obdiv nad tvojimi matematickými znalosťami. A ešte znalosť latinčiny. Tým si ma prekvapila," uškrnul sa. Takže dôvod pobavenia by sme mali. Teraz nasleduje dôvod mrzutosti.
"Po druhé, už nehovor nič o láskavosti, či, nedajbože, láske. V súkromí, s Brynn alebo s niekým takým, možno. Ale nie v prítomnosti Dokonalých. Láska ťa oslabuje. Nie si schopná robiť rozumné rozhodnutia. Dá sa s tebou ľahko manipulovať. Niekto iný má nad tebou moc. Už len to ťa stavia do rizika. A my nepodstupujeme riziko. Nie ak nemusíme," hovoril chladne a pohŕdavo. Tvár mal kamennú a jeho sivé oči hľadeli rovno pred neho.


 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 proste-jen proste-jen | Web | 14. listopadu 2015 v 11:44 | Reagovat

Tak musím konstatovat, že nejen, že krásně fotíš, a v hlavě to máš na svůj věk pěkně srovnané, ale i krásně píšeš. Omlouvám se, že jsem to nečetla úplně celé, já mám jakýsi zánět spojivek (a navíc počínající zelený zákal) a delší čtení z monitoru mi moc neprospívá, ale to co jsem přečetla se mi líbí, myslím, že máš pěkně nakročeno a jednou z tebe bude paní spisovatelka. :-)

2 reveriedreams reveriedreams | E-mail | Web | 15. listopadu 2015 v 11:46 | Reagovat

Jediné, co mi zde nesedělo, je to přeškrtnuté slovo. Jinak se mi to ovšem opravdu líbilo. Je to napínavé a má to svou atmosféru. Jen tak dále!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama