Listopad 2015

II. Gift idea - Potter fan

30. listopadu 2015 v 21:30 | Tessa Error |  Mess.
Ahojte ľudkovia ♥

Vianoce sa blížia!!
(Ja viem, že je ešte len November, ale už začali dávať tú reklamu *Nie, nie, ja nemusím, ja už ho vídím*)
Milujem Vianoce. Tú atmosféru ♥ A vôňu. A všetky tie svetielka. Ale dnes chcem hovoriť o niečo m inom - o darčekoch! (Veď - kto nemá rád darčeky.)
Darčeky pre rodinu väčšinou robím ručne. Nikto z nich nechce, aby som im niečo kupovala a odmala ma jednoducho učili im darčeky vyrábať, nie kupovať.
Rozhodla som sa s vami podeliť o jeden "darček" pre bračeka :D Má 11, tak som ho práve donútila aby začal popri tom svojom Minecrafte aj čítať... A čo by ste mali dať čítať 11-ročnému chalanovi? No predsa Harryho Pottera !!!
(Síce už videl všetky filmy - veď je to môj brat XD - ale aj tak ho to baví, čo je super!) Inak, videli ste tie nové obaly? Áno, sú celkom pekné a rozprúdili novú vlnu čítania H. P. ale... Neviem si pomôcť príde mi to ako fake :D
Ale ďakujem bohu, že neurobili filmovú obálku. *Klaniam sa*

Ako darček som mu urobila záložku. Viem, nie je to extra vhodné pre chlapca, ale keď mne sa tá záložka tak veľmi páči ♥ A je s HP tématikou takže... :D


Toto je len taká malá článkovská vsuvka, zajtra vyjde zase niečo moje filozofické, načo sa určite všetci tešíte však. *Však?!!* :D Napíšete mi do komentárov, aké handmade výtvory ste vyčarovali vy? :)
Danke (učím sa nemčinu -_-)

5 pesničiek ktoré nepoznáte - November

21. listopadu 2015 v 9:09 | Tessa Error |  Mess.
Ahojte ľudkovia ♥

Nebojte sa, plánujem čoskoro pridať normálnejší článok, toto je len také na zahriatie :D A mám momentálne takú hudobnú náladu, takže si celkom užívam písanie tohto článku :3

Predstavujem vám 5 pesničiek kt. nepoznáte:
*ta-tatadá*


1. Mandeh & GuitK - What I might do






Je to jedna z tých pesničiek pri ktorých vôbec netuším, prečo sa mi

vlastne páčia, ale páčia sa mi. I don't know. Je proste super :D








2. Coconut Records - West Coast



Prečo sa mi, pre boha, páči?! Pochopí to niekto? Ach jaj... No čo už. Mám taký divný vkus, že ho ani sama nechápem.









3. Oh Wonder - Dazzle
Toto je moja najnovšia srdcovka, čo sa týka kapely. Milujem výrazné beaty (napísala som to dobre? :D)... Alebo tiež milujem, keď má pesnička len gytaru a do nej niekto spieva. Áno, prešla som si raz aj obdobím Nirvany a Linking parku, či Skorpions, ale moje muzické vnímanie nejak zmenilo svoje smery...
Ak sa vám nepáčila, dajte šancu tejto... Naozaj ich pesničky milujem :D







4. Alex and Siera - Broken Frame


Vyhrali X-factor (UK) a ... sú spolu strašne zlatí. Odporúčam si pozrieť tú súťaž, lebo oni tie pesničky nekopírovali, oni z nich robili akoby svoje vlastné, so svojim štýlom a boli nádherné ♥
Škoda je, že 1D ani nevyhralo, no je oveľa známejšie než títo daja. A k Broken frame - strdcovka :)








5. Seafret - Atlantis




Už si ani nepamätám ako som na ňu narazila :D Viem, že mám od nich aj Oceans, ale... Atlantis ma očarila viac :) Chápem, že sa nemusí páčiť každému (tak ako všetky pesničky v tomto článku) ale... Mňa nejak chytila :D









Ak ich náhodou poznáte, určite mi dajte vedieť ;) A ak nie, tak si prosím komenty, či sa vám páčili, prípadne typi na nejaké dobré pesničky by som ocenila :D Ďakujeeem ♥


Cestovateľský TAG

16. listopadu 2015 v 19:29 | Tessa Error |  Mess.
Ahojte ľudkovia ♥
Ja TAGy nerobím. Vážne nie. Ale Max... No, keď ma už "tagol" (to je vtipné slovo XD) tak ho nemôžem zradiť. Ospravedlňujem sa, moje svedomie. Snáď to prežijem.
Navyše sa práve tento TAG na mňa vôbec, ale vôbec nehodí. Necestujem veľa, aj keď by som chcela. Milujem cestovanie a nové miesta. Ale nemôžem cestovať. Keby som mala urobiť Sweather weather ... (ten píše už vážne KAŽDÝ. Nehovorím, že to nemôže byť zaujímavé, ale je to už trochu otravné. Našťastie už sa obdobie S.W.TAGu skončilo a už sú na blogoch zase "normálne" články :D) Ale hodil by sa na mňa viac :(
Taaaakže, ide sa na to:

Are you bored?

15. listopadu 2015 v 15:44 | Tessa Error |  Mess.
Ahojte ľudkovia ♥
Zase som surfovala na vodách internetu (:D) a objavila som pár zaujímavých, (niekedy) bez-pointových web-stránok. A samozrejme som si hneď povedala, prečo neurobiť bez-pointový článok plný takýchto bez-pointových stránok? A tak ho máte tu :)
Takže ak sa nudíte, alebo sa chcete jednoducho zabaviť, ste na správnom mieste! Ak poznáte ešte nejaké také webky na odreagovanie (nemyslím porno) tak mi ich píšte prosím do komentárov!!


Prvé dve sa týkajú hudby a všetkých hudobných kreácií, ktoré ste schopní vytvoriť ;)
Zapni a pozeraj.
Trochu kreativity ťa nezabije ;)
Ako vyzerá 7 biliónov ľudí?
Na konci ťa čaká správa ;)
Zapni slúchatká a hľadaj
Prepáč, ale z tohto pravdepodobne zošalieš. Je to na nervy. Strašne.
WTF?


-------------------------------------------------------------------

6. Kapitola Mea Kulpa - Amnézia vyprcháva

15. listopadu 2015 v 0:03 | Tess |  Mea Culpa.
Ahojte všetci ♥
Keďže mi istá osôbka nechcela dať pokoj kým vydám ďalšiu kapitolu, máte ju tu. Áno, dve kapitoly, hneď za sebou! Rekord :)
Pre tých, ktorí to tu ešte nepoznajú, prvé diely nájdete tu :)
Zanechajte komenty, nech viem, čo si o tom myslíte. Ďakujeeeem


Amnézia vyprcháva
Nemohla som tomu uveriť. Nevedela som od neho odtrhnúť pohľad. Nohy sa mi trochu plietli, ale bolo mi to úprimne jedno. Oni necítia lásku? Čo to je za dokonalosť, keď nemajú nikoho radi? Ako vychovávajú deti? Podľa čoho sa vôbec ženia? Len tak? S prvým dievčaťom, ktoré sa im zapletie do cesty? Pozerala som naňho a snažila sa predstaviť si ho úplne bezohľadného, bez citov. Ale niečo predsa cíti, inak by sa neusmieval. Nikdy. Ale... ten úškrn... dá sa to považovať za úsmev? A keď sa to tak vezme, ani úsmev nemusí naznačovať city.
Táto jeho odpoveď ma zaskočila. Ak bola niekedy možnosť, že som Dokonalá, rozplynula sa. Nebola som dokonalá, keď som umierala. Milovala som vlastníka poslednej veci, ktorú som videla. Tmavomodrých očí. Očí, ktoré sú sivé ako zamračená obloha, keď sa tešia. Očí, ktoré sú takmer identické s Ewanovými očami. A zjavne nemôžem byť Dokonalá, ak niekoho milujem. Či už v tomto, či v minulom živote. Akékoľvek sympatie, ktoré sa za ten krátky čas stihli vytvoriť k Ewanovi, sa v okamihu stratili. Akékoľvek sympatie k Dokonalým. Akákoľvek túžba byť Dokonalou. Ak to zahŕňa predstieranie, že nič necítim, končím.
Zvyšok cesty som mlčala. Nechcela som sa dozvedieť o nich už nič. Aj tak by som ich nedokázala pochopiť.
Na Ewanovi - vlastne Raywellovi - bolo vidieť, že tú zmenu registroval, ale nehovoril nič. Načo by aj, keď mu na ničom nezáleží.
Po pár minútach zatáčania, chodenia po schodoch, prechádzania cez obrovské haly z mramoru a skla (čo bola naozaj divná kombinácia), ale hlavne nepríjemného - zrejme len pre mňa - ticha, sme zastali na širokej, mramorovej chodbe, ktorá bola viditeľne prázdnejšia, ako hociktorá pred ňou. Vlastne sme tam boli len my dvaja. A ešte teda obrovské dvere, dvakrát väčšie ako ja a asi desaťkrát také široké, mahagónové, masívne. Nemohla som si pomôcť, celá tá budova mi po tejto malej prehliadke pripadala strašne márnotratná. Skade zobrali toľko železa na železné podlahy, skla na toľko sklenených stien, toľko mramoru - na celú obrovskú halu a všetko čo nasledovalo za ňou - a ešte tieto... dvere. Ak sa to tak dá nazvať. Mohla by som na to všetko použiť Ewanov výraz - pochabé. Načo je niekomu niečo takéto? Veď už storočia dozadu bolo nedostatok takých surovín. A oni nimi na tejto budove plytvali. Nečudovala by som sa, ak by tu minuli posledné zásoby.
Ewan - proste ho nedokážem oslovovať Raywell - na mňa uprel svoje oči. Trochu som sa v nich strácala, lebo napriek všetkému, napriek tomu, že on cítiť lásku zrejme nedokáže, ja dokážem. A niekto, koho som milovala, mal rovnako krásne sivé oči.
"Nella... Cornellia," stíchol, a len na mňa pozeral. Nella. Pri tom oslovení ma niečo zaplavilo. Pocit bezpečia. Spomienka. Spomienka na pocit bezpečia. A hlas, ktorý na mňa volal. Ženský, podivne známy, počula som ho takmer nahlas.
Nasledoval za ním zvonivý smiech, zatiaľ čo ma zozadu objali jemné ruky. Na prstenníku mali zlatý prsteň, so zafírom v strede a malinkými diamantmi po obvode. Na bledej ruke priam žiaril. Ruky ma zdvihli do vzduchu a otočili. Cítila som sa podivne malá, zato šťastná. Pozerala som sa do nádherne sivých očí, a všade inde bola len záplava hnedých vlasov, miešajúcich sa s mojimi blonďavými vrkôčikmi. Smiala som sa, nemohla som si pomôcť, a môj hlas znel mlado, detsky. Svet sa so mnou točil, zatiaľ čo jej oči hľadeli do tých mojich. V ušiach sa mi ozýval jej hlas, hovoril, že ma má, a že jej už neujdem. Bola som šťastná. Bola som šťastná, že ma má a že vždy, keď jej utečiem, si ma nájde. Vždy ma našla.
Začula som tiché vrčanie motora, a točenie sa zastavilo. Pod nohami som pocítila pevnú zem a aj napriek tomu, že ma jej ruka držala, točila sa mi hlava. Bolo to vtipné. Videla som rozmazaný tieň, vystupujúci z auta, ako prichádza k nám. A jej ruka ma pustila. Svet sa so mnou zatočil a ocitla som sa na štyroch v tráve. Bola som zmätená, ako som sa tam zrazu ocitla, no potom ma zdvihli jej ruky. Čupla si ku mne a pozrela sa na mňa. Počkaj tu, dobre? Maminka sa vráti, len ju teraz potrebujú v labáku. Zatiaľ postrážiš starkú, čo ty na to? Prikývla som, aj keď som jej veľmi nerozumela. Čo je ten labák? Prečo tam potrebujú moju maminku? Nech si nájdu vlastnú.
Otvorila som oči a pozerala sa do tých jeho. Nie jej. Jeho. Síce boli takmer rovnaké, teraz som vedela, že tie jej sú svetlejšie, a radostnejšie. Plné lásky. Tieto boli plné obáv.
"Cornellia? Si v poriadku? Potrebuješ vodu? Ak ti bolo zle, mala si mi to povedať. Iba teraz si sa prebudila po tom, čo si štyri dni prespala, prilepená na lôžko, napojená na všetky tie hadičky. A pred piatimi dňami sme ťa len dostali z toho dusíka. Preboha, to, že sa necítiš dobre, neznamená slabosť. Je to predsa samozrejmé. Neznamená to, že nie si Dokonalá. Nepotrebujeme, aby si nám zase odpadla. Mala si mi to povedať," mrmlal, zatiaľ čo sa mi pokúšal s rukou na mojom čele zmerať teplotu. S povzdychom som sa prevalila na brucho. Keď už som takto rozvalená na zemi, treba to využiť. Pricapila som moje horúce, spotené čelo na chladný mramor.
"Som v poriadku."
"Nella, nie si. Ty si sa nevidela. Najprv si sa zahľadela do prázdna a potom si sa len tak zviezla k zemi. Naozaj nepotrebujem, aby sa ti niečo stalo."
"Nič mi nie je."
"Nella..." páčilo sa mi, ako mi hovoril. Nella. Bolo to iné ako Cornellia. Iné ako Lia. Neodpovedala som. Dúfala som, že to povie ešte raz.
"Cornellia, no tak. Ak ti je zle, tak mi to okamžite povedz. Ak mi nepovieš, čo ti je, nebudem ti môcť pomôcť." Vzdychla som si. "Som v poriadku Ewan," trochu stuhol, keď som mu povedala prvým menom. "Ja... mala som... spomienku."
Takmer som videla, ako nadvihol obočie. Odhrnula som si vlasy, zakrývajúce mi naňho výhľad. Teraz boli tmavé, nie také, ako v mojej spomienke z detstva.
"Vieš, že si toho veľa nepamätám. Takmer nič. A teraz som si spomenula. Bola tam moja mama. Hrali sme sa, asi na naháňačku. A potom tam niekto prišiel, lebo ju potrebovali v práci. Myslím, že pracovala v nejakom laboratóriu," usmiala som sa, keď som si spomenula čo presne robila. "Na liekoch," dodala som. Milovala tú prácu, a ja som bola na ňu hrdá, že ju robila. Aj keď o nej nič neviem. Jedna malá spomienka spôsobila, že som odpadla. A ja si nepamätám toľko vecí. To budem stále odpadávať?
Čo mi pripomenulo, že neviem ani moje priezvisko. A čo sa týka toho priezviska, teraz je ten správny čas.
"A pamätám si priezvisko. Raywellová."


5. Kapitola Mea Culpa - Dokonalý

14. listopadu 2015 v 10:49 | Tessa Error |  Mea Culpa.
Ahojte všetci ♥
Mám pre vás ďalší diel poviedky, dúfam, že sa vám bude páčiť :3 Zanechajte nejaký komentár, nech viem čo si o tom myslíte ;) Ďakujeeem


Dokonalý
Šaty mi sedeli dokonale. Boli neuveriteľne ľahké, až som ich takmer necítila a vznášali sa a viali okolo mňa, keď som prechádzala chodbou. Ak ma pošlú na ulicu, beriem si ich so sebou. To bez debaty.
Vedľa mňa kráčal Ewan Raywell a tvár mal, ako inak, stále kamennú.
Ale musím povedať, že za tých 10 metrov čo som s ním prešla po preplnenej chodbe, zistila som, že to asi nie je kamenná tvár. Zrejme je to proste obyčajná tvár. Pretože na tej chodbe sa tak tváril každý.
Každý jeden človek, ktorý okolo nás prešiel - vždy nenápadne uhol k stene aby si udržal čo najväčší odstup (viem, že Ewan vyzerá nebezpečne ale až tak uhýbať predsa nemusia?!) - každý z nich mal tvár nehybnú a bez výrazu.
Tiež sa Ewanovi klaňali. Nie úplne k zemi - to nie. Len tak hlavou. Sranda.
A mňa dôkladne prehliadali. Veľmi dôkladne. Naschvál. Inak by sa predsa po tých 10 metroch na mňa niekto v plnej chodbe pozrel, nie? Navyše mám TAK pekné šaty.
Ewan mlčal. Tak som bola ticho. Navyše, keď ma každý ignoroval, začal sa vo mne usídľovať pocit ... menejcennosti. Možno by som mu spravila hanbu. Tak som sa začala sústrediť na okolie. A na moje topánky (zlaté balerínky, lebo Brynn usúdila, že v opätkoch chodiť neviem). Kráčali sme po železnej podlahe. V stenách bolo veľa skla. Veľmi veľa. Niektoré steny boli celé sklenené. Počkať, čo to... Ok, teraz prechádzam po skle. A podo mnou je... kilometer? Viac? Proste je tam jama. Hlboká. A dole, na zemi, je zasnežená ulica. Bože. Na koľkom sme poschodí? Zašmátrala som po Ewanovom rukáve. Zdrapila som ho, vediac, že ho nepustím. Nie dokým neprejdeme na koniec tejto priepasti.
"Je to nepriestrelné sklo, navyše upravené. Nič sa ti nestane," v hlase mu zaznelo pobavenie.
"Mám strach z výšok," precedila som cez zuby. Už len pri pohľade dole, či na to sklo, sa mi točila hlava. Pozrel sa na mňa.
"Je nepriestrelné. A upravené. To znamená, že ho neprestrelí guľka letiaca rýchlosťou 530 metrov za sekundu. Máš pocit, že prekonávame tlak, ktorý vyvíja guľka letiaca takou rýchlosťou? Nemáš sa čoho báť."
"Ja viem. Ale..." preglgla som a zrýchlila krok "bojím sa, Ewan. Proste mám strach z výšok. Je to... viem, že sa mi nič nestane, ale aj tak sa mi z toho točí hlava. Švihni si." Zamyslene sa na mňa zahľadel, ale nehovoril nič.
"To sa vy, Dokonalí, ničoho nebojíte?"
"Samozrejme, že sa bojíme. Keď na to máme dôvod."
"Aha."
Uškrnul sa. "Nehovor stále Aha." S úsmevom som naňho namierila prst.
"Čo to je? To je úsmev? Wow, ono sa to aj usmieva." Len čo som to dopovedala, úsmev sa stratil.
"Nie je to úsmev. Zrejme som taký frustrovaný tvojou nedokonalosťou, až ma chytá hystéria. Je to zlaté, keď hovoríš to tvoje aha, ale nijaký Dokonalý by to nepovedal. Nie tak ako ty, a nie v takých situáciách ako ty. Proste sa správaj čo najkultivovanejšie a najmúdrejšie ako vieš. Ak chceš byť Dokonalá, nesmieš robiť chyby. Aj nevedomosť je chyba. Tak ju nedávaj ostatným najavo."
"Aha," povedala som položartom. Iba pokrútil hlavou, no myklo mu kútikmi úst, tak som sa upokojila.
Takže žiadne chyby, hej? Jasné, veď o tom je predsa dokonalosť, nie? Nemať žiadne chyby. A ak ich máš, treba ich skryť. Keď nad tým ale tak uvažujem, tak je to celkom logické. Chyby nás robia zraniteľnými. Strach nás robí zraniteľnými. A o tom je predsa evolúcia ľudstva. Stať sa menej zraniteľnými, aby sme dokázali prežiť. Ale strach je dobrý, nie? Keby sme sa nebáli, boli by sme... hlúpi. Naivní? Ako sa to povie? Tak, či tak, boli by sme do pár dní dva metre pod zemou. Takže báť sa je dobré. Ale Ewan má pravdu. Mať strach z výšky, aj keď mi dvakrát povedal, že je podo mnou nepriestrelné sklo, ešte nejak spevnené, či čo, to je tiež hlúpe. Budem potrebovať nejakého zasväcovača do tajov zmýšľania Dokonalých.
A jeden kandidát je hneď vedľa mňa.
"Takže... čo ešte robia Dokonalí? Keď ste Dokonalí, máte byť perfektní, nie? Jete vôbec čokoládu? Hrávate sa hry na počítačoch? Slávite Vianoce? ..."
"Povedal som, že si nemáš zvykať na odpovede."
"To mi nebráni pýtať sa." Zase úškrn. Dnes mi to ide.
"Čokoláda je v rozumnom množstve zdravá. Takže nevidím dôvod, prečo by sme ju nemali jesť. A hry na počítačoch môžu rozvíjať myslenie. Strategické, logické, máme programy umožňujúce vyučovať veci, ktoré by sa v reáli vyučovať nedali. Hovorí ti niečo virtuálna realita? V sto päťdesiatom treťom by ste už také veci mali poznať. Ale Vianoce neslávime. Je to pochabé. "
"Hm... Slávite teda niečo?"
"Slávime. Deň Dokonalých - výročie objavenia prvých Dokonalých. Bude o pár dní. Oslavy trvajú aj pár týždňov. Potom ešte narodeniny, výročie korunovácie a koniec vojny. A to by bolo asi všetko. Počkať, ešte svadby a narodenie dieťaťa."
"Takže žiadne vďakyvzdanie, či Vianoce."
"Vyzerá to tak."
"A kedy vlastne je ten deň Dokonalých? Viem, že je rok 2353, ale netuším aký mesiac, nieto ešte deň."
"Dnes je 21. Decembra. Výročie je 24. Decembra."
Prižmúrila som oči. "Takže predsa slávite Vianoce."
Pozrel na mňa ako na idiota. "Neslávime Vianoce."
"Ale Vianoce sú predsa 24. Decembra. Možno to nevoláte Vianoce, možno ste si našli iný dôvod na oslavu, ale stále je to v ten istý deň. Pretože ten deň ľudia slávia tak dlho... Nedokázali by sa ho vzdať len preto, že sú lepší než predtým."
"Neviem, kedy boli Vianoce a nezaujíma ma to. Nevidím dôvod prečo by sme mali sláviť narodenie človeka, ktorý umrel pred 2353-mi rokmi. A ktorý nič nespravil. Už len fakt, že sa mal narodiť panne. Ridicule. V ten deň dostali prví ľudia sérum. Vznikli Dokonalí. Originálni. TO je dôvod na oslavu. Nie narodenie chlapca, ktorý pochádza z nejakého ducha svätého." Mračil sa a hovoril s odporom. Nieže by som bola veriaca, ale mala som pocit, že niekto by sa ich mal zastať. A v škole sme sa učili aj niečo z náboženstva.
"Vlaste umrel pred..." ok, tam som sa trochu zasekla, "2320-mi rokmi a 263-mi dňami. Ille facit populo bonum." Áno aj ja viem po latinsky. "V zlej dobe presviedčal ľudí, aby sa chovali láskavo. A nakoniec sa za všetkých obetoval. Verilo v neho milióny ľudí. Už len viera v neho ich posilňovala a už len za to by sa mu malo poďakovať." Pozrel na mňa a na tvári mal zmes pobavenia a mrzutosti. Ten chlap je neuveriteľný. Nech sa uvedomí a rozhodne sa akú má sakra náladu.
"Po prvé by som chcel vyjadriť obdiv nad tvojimi matematickými znalosťami. A ešte znalosť latinčiny. Tým si ma prekvapila," uškrnul sa. Takže dôvod pobavenia by sme mali. Teraz nasleduje dôvod mrzutosti.
"Po druhé, už nehovor nič o láskavosti, či, nedajbože, láske. V súkromí, s Brynn alebo s niekým takým, možno. Ale nie v prítomnosti Dokonalých. Láska ťa oslabuje. Nie si schopná robiť rozumné rozhodnutia. Dá sa s tebou ľahko manipulovať. Niekto iný má nad tebou moc. Už len to ťa stavia do rizika. A my nepodstupujeme riziko. Nie ak nemusíme," hovoril chladne a pohŕdavo. Tvár mal kamennú a jeho sivé oči hľadeli rovno pred neho.



Be here now

8. listopadu 2015 v 13:26 | Tessa Error |  My own labyrinth.
Ahojte ľudkovia ♥

Rozmýšľala som (áno, viem aj rozmýšľať :D A nejakým zázrakom to ani tak nebolelo) a prišla som na to (áno, podarilo sa mi pri tom rozmýšľaní aj na niečo prísť), že už dlho nežijem tak, ako by som chcela. (viete, mala som veľmi mišlienkovo-produktívnu chvíľku)

(Už by som mala prestať s tými zátvorkami - iritujú ma)

Asi pred rokom som ohľadne toho, ako chcem žiť ... dospela. Bola som šťastná. Chodievala som behať. Brávala som rodinu von. Chodievala som všade, kam som mohla. Bola som milá. Žila som.
Lenže môj problém je ten, že buď 100% alebo 0%.To sa týkalo niektorých vecí o ktorých som už dávnejšie písala a nechcem tak skoro písať na tú tému. A tak som z tými 100% skončila. Chcela som byť na 50%. Ale ja som skončila na 0. Ako vždy.
..........

Chcem zase 100. Viem, že to pre mňa nebolo veľmi dobré, ale bola som šťastná. A bola som lepší človek. Žila som pre prítomnosť. Chcem vám týmto pripomenúť, aby sme nečakali. Premeškáme toľko príležitostí. Už len tým, že ste za počítačom a čítate môj článok (to bol zlý príklad, čítajte kľudne ďalej prosím). Už ma nebaví čakať. Chcem mať celý deň plný zážitkov, ako to bolo kedysi. Čo to pre mňa znamená?

Začínam behať. Alebo sa zase prihlásim do posilky? Neviem, o tom ešte porozmýšľam.
Končím so zlou náladou. Nech to znie akokoľvek filozoficky (prekladajte ako bullshit) ale šťastie je stav mysle. Je to to, ako myslíš. Šťastie si vytvoríš len ty sám. Viem o čom hovorím.
Vraciam sa k mojemu 100% ja, ktoré je o 180 stupňov milšie. Hlavne teda k rodine. To je môj celkom veľký problém. Taktiež som pred rokom mala také návyky... všetko, čo som mohla urobiť som urobila a neprosila nikoho iného. Ani o podanie lyžičky, keď som sedela za stolom. Načo niekoho prosiť, keď to celkom jednoducho vieš urobiť sám?
Začínam sa učiť. To pri mojom 0% ja nebolo na dennom poriadku.
A hlavne si jednoducho budem užívať život. Chýbalo mi to.

Čo to znamená pre vás? Vlastne asi nič podstatné, pretože sa to týka iba mňa. Ale len vám chcem povedať, aby ste si užívali každý moment, ktorý žijete (verte mi - keď budete death už si to užívať nebudete. Teoreticky by ste mohli byť ešte zombíci, čo by mohla byť celkom zábava - uznávam - ale tá pravdepodobnosť je bohužiaľ celkom malá). A buďte šťastní. Kedy ste šťastní? Žijete tak ako chcete?

Who are you when you're alone?

7. listopadu 2015 v 15:51 | Tessa Error |  My own labyrinth.
Ahojte ľudkovia ♥

Kto sme, keď sme sami? Napíšte do komentárov ;)

Podľa mňa je tak trochu umenie byť sám sebou. Pri každom. Nehľadiac na to, kto to je.
Ale rovnako je umenie aj vedieť, kto sme. To ma len teraz napadli nejaké hlboké myšlienky... Možno na takú tému niekedy napíšem článok? Hlboké uvažovanie mi veľmi nejde... Možno inokedy :)

Vlastne som sa len chcela podeliť o pár hovadín ktoré robím, a ktoré ma robia mnou. Možno aj o pár divných vecí na mne. Ide o to, že každý je jedinečný, a každý robí niečo divné. V skutočnosti to ani tak divné nie je, vzhľadom na to, že divné by skôr bolo, keby niekto nerobil nič divné. Ježiš, zase filozofujem. Dobre ide sa na to.

1. Ak je v autobuse (alebo niekde) nejaký zaujímavý človek dokážem naňho v kuse čumieť a analizovať jeho črty tváre.

2. Rada vysávam, pretože si vtedy môžem spievať a nikto to nepočuje.

3. Zbieram čaj. Netuším prečo. Vždy si jedno vrecúško jednoduch nechám a strčím do takej krabičky.

4. Mám úchylku na texty a ak sa mi nejaká pesnička páči tak ten text si musím vytlačiť, aby som si ju mohla pri vysávaní spievať :D I know... weird :D

5. Čas na mobile si vždy pozerám 2x. Prečo? Lebo jednoducho ten prvý-krát nedávam pozor a musím si ho pozrieť znovu -_-

6. Keď si večer ľahnem do postele a snažím sa zaspať, vymýšľam si vždy nejaký príbeh. Za celý život už ich mám asi 17 :D

7. Keď niečo jem, tú najlepšiu časť si nechávam nakoniec. Som kvôli tomu schopná rozobrať koláč na mini-kúsky, len aby som tie najlepšie kúsky zjedla až nakoniec :D

8. Niekedy, keď chodím, ma napadne, že ako chodím. A potom neviem chodiť. Poznáte to? :D

9. Mám malé malíčky. Naozaj malé. Majú 4,7 cm. Teraz si zmerajte svoj malíček :D

10. Zabila som každú rastlinu, akú som kedy mala v izbe. Aj kaktus mi umrel.

11. V pomaly každom zošite píšem iným štýlom písma. Nepýtajte sa ma prečo. Netuším.

12. Nikdy nevyhrám v šachu.

13. Ak mám v taške miesto, vláčim so sebou vždy 1,5 litrovú fľašu Magnézie.

14. Niekedy som až taká lenivá, že ani neodpíšem kamarátke, lebo sa mi nechce.

15. Som strašný držgroš, a niekedy si kvôli tomu nekúpim veci, ktoré naozaj chcem. Nerada požičiavam peniaze a kupujem veci, ktoré kupovať nemusím. Ale keď idem kupovať darčeky, strašne sa teším a miniem straaaašne veľa peňazí, a to mi nejakým zázrakom vôbec nevadí :D

Dušičky

2. listopadu 2015 v 16:39 | Tessa Error |  Once upon a Time.
Ahojte ľudkovia ♥
Sú/boli jesenné prázdniny a s nimi aj halloween alebo dušičky - ako sa to vezme :) Ja radšej hovorím, že slávim dušičky, nemám chuť sa v takýchto veciach amerikanizmovať (či ako sa to povie :D). Tak či tak, zachovajme ešte chvíľu takúto náladu predtým, než sa všetci vrhneme na vianočné nákupy a mineme tam polku (akú polku - všetky) naše úspory.

Kopla ma nedávno múza (ani to nebolelo) a vyšla zo mňa básnička. Teda -ak sa to tak dá nazvať, lebo ako sa na to pozerám, tak sa na to pozerám - ale nevidím nijaké verše, strofy, či nebodaj rýmy :D
Tak či tak, dúfam, že sa vám bude páčiť, aj keď priznávam, že je celkom depresívna - ale k dušičkám sa hodí. A ten názov sa dá vyložiť dvojako ;)

Dušičky

Sedím na hrobe.
Možno to je môj hrob.
A možno nie.
Už dlho neviem.
Sedím.
Stará žula je studená.
Nad hrobom je kríž.
S niekým.
Asi by som mal vedieť kto to je.
Ale zabudol som.
Na hrobe je meno.
Možno to je moje meno.
A možno nie.
Dávno ho už neviem rozlúštiť.
Sedím.
Stará žula je studená.
Odbíja polnoc.
A oni prichádzajú.
Živý.
K takým ako ja .
Čakajúcim na hroboch.
Som sám.
Ale čakám.
Stará žula je studená.
Pri vedľajšom hrobe
je krásna rodinka.
Pália sviečky.
Svetlo temnotu odháňa.
Krásny to pohľad.
Som sám.
Ale čakám.
Stará žula je studená.
Príde niekto?
Možno niekto blízky.
A možno nie.
Žije niekto vôbec?
Už dlho neviem.
Zima a tma.
Iné nepoznávam.
Inde svetlo, teplo, láska.
Som sám.
Ale čakám.
Stará žula je studená.
Čo je vlastne láska?
Poznal som ju vôbec?
Možno áno...
A možno nie.
Som sám.

Ale čakám.