3. Kapitola Mea Culpa - Why am I always dying

21. října 2015 v 21:04 | Tessa Error |  Mea Culpa.
Ahojte všetci ♥

Sľubovaná kapitola je už tu, ale vzhľadom na to, že s ňou nie som veľmi spokojná (alias - nedeje sa v nej toho toľko, koľko by som chcela) očakávajte ďalšiu. Asi zajtra. Nemali by sme sa dohodnúť na dni, kedy budem vydávať články?
Inak mám pre vás prichystanú jednu sériu článkov, tak ale uvidím, ako mi to vyjde, no :)


"Tak to skúsime ešte raz. Odpovieš nám na pár otázok?"
"Možno." Zachripela som.
"Nie možno. Určite."
Nemohla som dýchať. Pred očami sa mi tvorili modré a čierne fľaky.
"Určite..."
Prestalo to. Tak rýchlo ako to začalo. Zalapala som po dychu. Cítila som ako ma na lícach chladia mokré stopy. Plakala som. Zvláštne. Ani som si to neuvedomila.
"Ako sa voláš?"
Pozrela som na bieleho a zaťala zuby. Ako ja len nenávidím, keď sa niekto ku mne správa takto. Nenávidím.
"Cornellia."
"A priezvisko?"
"Ja ... ja si ho nepamätám" To bola pravda. A cítila som sa mizerne. Opustene. Akoby som bola nikto. Akoby som nevedela kto som. Neviem ani len ako sa volám.
"Tak si spomeň."
"Ale ja si to vážne nepamätám! To si mám teraz vymyslieť nejaké priezvisko aby ste boli spokojní a nepustili to zase? Ak hej stačí povedať. Myslím, že predstavivosť nemám až takú mizernú."
"Nebuď drzá. Vrátime sa k tej otázne nakoniec, možno si spomenieš. Teraz... v akom roku si zomrela?"
"Ale ja si vážne nič nepamätám. Nič. Ani o sebe ani o ničom inom."
"Takže nevieš ani kedy si zomrela?"
"Pamätám si že som žila ešte v roku 2153 ale neviem či som vtedy aj zomrela. Je to len posledný rok ktorý si pamätám, že som žila."
"Dobre. Ďalej ... vieš niečo o sére?"
"O čom? O akom sére? Existuje ich dosť."
"O nejakom špeciálnom. Niečo čo ti utkvie v pamäti."
Pozrela som naňho ako na idiota. Čo mi utkvie v pamäti. Nepamätám si ani len ako sa volám!
"Neviem... zdá sa mi akoby som niečo mala vedieť, akoby som to mala niekde vzadu v hlave ale ... Ja neviem. Je to ťažké. Akoby som zabudla niečo, o čom som vedela že to zabudnúť nesmiem. A neviem si spomenúť. Keby..."
"Dobre stačí, " skočil mi do reči. "Ďalšia otázka. Mená tvojich rodičov. "Catherine a James. Priezviská neviem. A otec s nami nežil. Zomrel keď som bola ešte malá."
"Koľko máš rokov?"
"16."
"Čo si pamätáš ako posledné?"
Oči. Pamätám si oči. Úžasné oči, ktorých majiteľa zrejme milujem. Ale to mu na nos vešať nebudem.
"Neviem. Nič také. Len mi všetko stŕplo a trochu som panikárila."
Je to pravda. Len nie celá. Ale koho to trápi?
"Viac. Chcem podrobnosti. Čo sa dialo v ten deň? Kde si bola? Kto ťa uspával?"
"Ale ja to neviem. Nič si nepamätám. Neviem čo som robila posledné 2 roky môjho života. Akoby som mala okno. Proste to neviem. Akoby som ich ani len nežila."
"Jasné. Ako sa teda voláš?"
"Cornellia."
"Celé meno."
"Povedala som vám, že si nespomínam!"
"Prestaň na nás hrať divadlo."
"Nič nehrám!"
"Jasper." Pozrel sa na chlapa stojaceho pri hromade vecí.
Nie. Nie. Nie! Nech to nezapína znova. Už nie. Chcela som zakričať. Nejaké meno. Hocijaké. Vymyslené. Ale už som nestihla.
Telo mi zaplavila vlna bolesti. Prevalila sa cezo mňa. Ako cunami. Trhalo ma to na kúsky. Na najmenšie atómy môjho tela. A dialo sa to všade. Celé telo som mala ako v ohni. Zvonku aj zvnútra. Cítila som ako sa mi rozkladajú pľúca. Ako môže niekto cítiť pľúca? No keď sa vám roztápajú na kašu, tak to asi zistíte. Oči som neotvárala. Nemala som sa na čo pozerať. Aby som videla, v akom sivom svete umriem? A umriem už naozaj? Lebo bolo isté, že ak budú pokračovať tak umriem.
"Stačí Jasper."
Na sekundu som si vydýchla. Oni ma teda nenechajú umrieť.
"Nevie nič. Nič podstatné. A ak vie, tak nám to nepovie. Aj tak tu nie je nič extra dôležité, čo by sme potrebovali vedieť."
Nie.
"Áno. Máš pravdu. Ale zabiť ju takto? Tu?"
"A čo?"
"Nič, ja len tak ...."
Takže umriem. Naozaj. Reálne. Už sa nezobudím. To by mi ani tak nevadilo. To umieranie. Ale prečo v šestnástich? Ešte pár rokov. A umrieť na krajšom mieste. Tak, aby som bola hrdá na to, ako som umrela. Teraz umriem normálne. Ak nie podpriemerne či ponižujúco, či ako to mám nazvať. Inokedy by som utrúsila nejakú sarkastickú poznámku. Ale toto je koniec. A ja už nemám zrazu chuť na sarkazmus. Asi sa poddám bolesti. Veď to je to najjednoduchšie. Aj tak umriem. Tak nech aspoň toľko netrpím.
"Čo to sakra robíte?! Prestaňte! Veď ju zabijete! Môže byť dôležitá!"
Ako ozvenu som počula neznámi hlas. Takže neumriem?
"Nie je. Preverili sme ju. Buď je taká sprostá, že nám nechce nič povedať, alebo je taká sprostá a nevie si spomenúť, čo nám má povedať. V každom prípade je sprostá a nepodstatná."
"O tom nerozhodujete vy ale Kráľovná. A tá ju chce vidieť. Neviem ako vy, ale ja predpokladám, že živú."
"Ale s ňou predsa nebude márniť čas, veď ..."
"Ty jej budeš vysvetľovať tú mŕtvolu."
"Okey, Jasper prestaň. Kráľovná ju chce živú, tak ju bude mať živú. Ale druhýkrát sa o ňu postarajte sami. Aj tak nič nevie."
Prestalo to. Ale stále som to cítila. Tak trochu. V kostiach. Že to tam bolo. Nevládala som nič. Ani len rozmýšľať. Ale musela som to urobiť. Tak som minula všetku moju silu, ktorú som mohla použiť asi miliónkrát múdrejšie, na to, aby som otvorila oči. Akoby som si myslela, že po tom všetkom budem hneď vidieť. Haha. Pekne naivné. Rozmazaná machuľa. A nemala som silu zaostriť.
A zrazu sa do môjho zorného poľa dostali oči. Boli dosť blízko - presne v takej vzdialenosti, ktorú som videla najlepšie. Boli sivé. Ako zamračené nebo. A niekde v strede tmavé - ako polnočné nebo. A boli krásne. Pohlcujúce. Boli to jediné, čo som si pamätala zo svojej smrti. A teraz boli tu. V mojom živote.

A keďže nie je dobré popierať svoju podstatu, pre istotu som odpadla. Čo ste čakali - veď som to predsa ja.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Smokie Smokie | Web | 22. října 2015 v 15:01 | Reagovat

Kámo, chci teď hned další díl. Strašně dobře píšeš, hlavně to, že to člověka úplně vtáhne a nevnímá věci kolem sebe... excelentní povídka. Rychle další dílek.

2 reveriedreams reveriedreams | E-mail | Web | 25. října 2015 v 19:07 | Reagovat

Bylo to opravdu napínavé, popravdě, jedna z nejlepších kapitol, co jsem poslední dobou četla.
Vlastně mi tam neseděla jen jedna část, a to: "To by mi ani tak nevadilo. To umieranie." - Ta druhá věta je zbytečná. Každému dojde, co je tím myšleno.
Omlouvám se za tak ubohý komentář, jsem hrozně unavená. Jinak se to ale skvěle četlo, jen tak dále!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama