Why am I bad?

20. září 2015 v 10:09 | Tessa Error |  Rubbish.
Ahojte ľudkovia ♥

Výtam vás pri jednom z mojich egocentrických článkov. Prepáčte, neviem si pomôcť.

Je jedna stránka mojej osobnosti, ktorá miluje Damona Salvatora. Nebojte sa, nejdem vám tu vypisovať životopis, miery či funfiction o vymyslenej postave z teenadgerského seriálu. Nejdem vám tu písať ani o tom seriále ani nič podobné. Vlastne nemilujem Damona. Milujem toho, kto mu dal do scenára tú vetu.

"Keď ľudia vidia dobro, očakávajú dobro. A ja nechcem žiť podľa niekoho očakávaní."

V tej vete som sa našla. Preto ju milujem. Je povedaná sídce ostro a tak trochu namyslene, ale skrýva sa za tým viac. A kvôli tomu, že tá veta naozaj vystihuje moje chovanie, rozumiem jej, rozumiem, že za tou arogantnou tváričkou je toho viac. Samozrejme, môže to byťaj inak. Pre každého môže tá veta znamenať niečo iné. Pre Damona, pre mňa aj pre niekoho iného, koho tá veta vystihuje. Ale ja idem písať o tom, čo znamená pre mňa, takže zabudnime na Damona (a jeho tehličky :3) a na všetkých ostatných a poďme nakuknúť do môjho egocentrického ja.

Mne tá veta pomohla pri mojom sebe-psychologovaní a zisťovaní, prečo robím niečo tak, ako to robím. Predtým som to veľmi nechápala, mala som v tom taký chaos, nevedela som to vysvetliť, nieto ešte zhrnúť do jednej vety. Tak to niekto urobil za mňa :) Aby bolo jasné o čom hovorím - napríklad som si zničila vzťah s bratmi. Aj trochu vzťah s rodičmi, ale myslím, že ten som ako tak zachránila. A bojím sa mať nejakého naozaj dobrého kamaráta, ktorý by o mne vedel všetko. Bojím sa niekomu ukázať, že mi na ňom záleží.
Čo to znamená? Že som pokazila mojim bratom detstvo, a aj možnosť mať super staršieho súrodenca, ktorého si každé decko praje mať. A to už napraviť neviem - verte mi, skúšala som to.
Čo sa týka rodičov... Asi v 6 ročníku som sa od nich strašne začala izolovať, čo skončilo tak, že si nehovoríme nič ako mám ťa rád, ani nič podobne sentimentálne, zato pekné. Slovo objímanie tiež zapadlo prachom. Tento vzťah ale našťastie zachránil seriál, z ktorého som si požičala moju vetu, a to tak, že som si asi pred rokom povedala, že aj ja chcem takú rodinu, ako majú normálny ľudia (alias Elena. Kvôli Jeremimu som sa dokonca pokúšala to urovnať s bratmi.) A som naozaj rada, že sa to s rodičmi podarilo, teraz sa už pekne objímame (:3) a aj mi dôverujú. Myslia si, že moje zlepšenie nálady spôsobila, ehm, Magnézia -_- (voda s vysokým obsahom horčíka a malým obsahom sodíka.) Vážne?!
A to s tým kamarátom... No comment. Nikto o mne nevie všetko (ani ja sama). A naozaj mi dlho trvá, kým niekoho začnem považovať za naozaj dobrého kamaráta (s BBF som skončila asi v 4 triede. Nie som človek na také veci. Ani človek na "najlepšie priateľstvo". Možno raz, keď niekoho takého nájdem. Ale celkovo veľmi nevyjadrujem náklonnosť, čo môže byť na škodu. Sranda je, že sa mi páči keď ju niekto vyjadrí mne. Keď mi niekto povie, že som super baba. Super človek. Ale prečo, doboha, nemôžem ja povedať, že mám niekoho rada?! Ani mojim rodičom -_-)

A aby sme sa dostali k tej vete... Ako hovorím (píšem :D) vystihuje moje chovanie. Takže nech sa páči - môj vnútorný dialóg-monológ:

"Prečo som sa v nej našla?"
"Lebo som naschvál zničila môj vzťah s bratmi."
"Prečo?"
"Lebo som nechcela, aby videli to dobré vo mne."
"Prečo?"
"Lebo som ich nechcela sklamať.
Lebo som nechcela ublížiť ani im, ani mne."

That's it. Preto. A preto to stále robím, a neviem si pomôcť. Neviem to zmeniť. Neviem, ako presne by som mohla ľudí okolo mňa sklamať, ale viem, že by som to urobila. Neviem to presne vysvetliť. Neberte to ako nejakú mega-seba-kritiku. Ja to tak neberiem (ok, ktorý seba-kritik to tak berie...) Je fakt, že nie som dobrý človek, a... Keby mi na niekom záležalo, tak to pokazím - buď ja, alebo daný človek, a ja by som to prežívala príliš, a príliš by mi to ublížilo, takže to nerobím. Taktiež nechcem, aby niekomu mne blízkemu (mojim bratom) záležalo na mne, pretože nie som človek, z ktorého by si mali brať príklad. Nemala som rada, keď im na mne záležalo. Viem, že to znie divne. Ale vo mne to vyvolávalo pocity, že musím byť dobrá, inak ich sklamem, a ublížim im, a všetko to pokazím, pocity, že môžem všetko zničiť, že je to všetko na mne, celá tá zodpovednosť... A keby sa to potom pokazilo ... len tak, nečakane... tak by to poriadne ublížilo aj mne. Vtedy som bola malá, nerozmýšľala som, prečo som k nim hnusná, a prečo nemám rada, keď im na mne záleží. Teraz to viem, a naozaj sa cítim strašne, že som taká zbabelá, a že som bola taká sebecká a nechcela som sa vystaviť riziku.

Ok, ok už končím príliš dlhý článok... A aj tak mám v hlave ešte zmätok :) Zatiaľ sa majte pekne ;)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nyteshade Nyteshade | E-mail | Web | 21. září 2015 v 20:20 | Reagovat

Tak vidím, že sme v tomto podobné, a ďakujem, že si si prečítala moj ,,maratónový únikový" článok :) BTW, nechala som ti odpoveď :)

2 reveriedreams reveriedreams | E-mail | Web | 22. září 2015 v 6:57 | Reagovat

Rozumím ti. Ono je to docela normální psychologický motiv. Dokazuješ, jak máš své sourozence ráda. Nechtěla jsi jim ublížit, takže jsi raději předstírala, že jim nestojíš za jejich lásku. A kolik jim vlastně je? Napadlo mě totiž, že by možná pomohla upřímná promluva s nimi.
Jinak, krásně sepsaný článek, i když trochu depresivní...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama