Září 2015

Disney (a Pirát z Karibiku...)

21. září 2015 v 17:16 | Tessa Error |  Mess.
Ahojte ľudkovia ♥

Dnešný článok bude kratučký - ide vlastne len o to, že ma kopla múza, a vyšlo zo mňa pár obrázkov, o ktoré sa s vami chcem podeliť :) Nejde o nič extra, ale v poslednom čase (OK, už asi rok) takmer vôbec nekreslím, takže je to výnimočná udalosť, ktorú musím zaznamenať na blogu XD

Hope you enjoy it :)



Why am I bad?

20. září 2015 v 10:09 | Tessa Error |  Rubbish.
Ahojte ľudkovia ♥

Výtam vás pri jednom z mojich egocentrických článkov. Prepáčte, neviem si pomôcť.

Je jedna stránka mojej osobnosti, ktorá miluje Damona Salvatora. Nebojte sa, nejdem vám tu vypisovať životopis, miery či funfiction o vymyslenej postave z teenadgerského seriálu. Nejdem vám tu písať ani o tom seriále ani nič podobné. Vlastne nemilujem Damona. Milujem toho, kto mu dal do scenára tú vetu.

"Keď ľudia vidia dobro, očakávajú dobro. A ja nechcem žiť podľa niekoho očakávaní."

V tej vete som sa našla. Preto ju milujem. Je povedaná sídce ostro a tak trochu namyslene, ale skrýva sa za tým viac. A kvôli tomu, že tá veta naozaj vystihuje moje chovanie, rozumiem jej, rozumiem, že za tou arogantnou tváričkou je toho viac. Samozrejme, môže to byťaj inak. Pre každého môže tá veta znamenať niečo iné. Pre Damona, pre mňa aj pre niekoho iného, koho tá veta vystihuje. Ale ja idem písať o tom, čo znamená pre mňa, takže zabudnime na Damona (a jeho tehličky :3) a na všetkých ostatných a poďme nakuknúť do môjho egocentrického ja.

Mne tá veta pomohla pri mojom sebe-psychologovaní a zisťovaní, prečo robím niečo tak, ako to robím. Predtým som to veľmi nechápala, mala som v tom taký chaos, nevedela som to vysvetliť, nieto ešte zhrnúť do jednej vety. Tak to niekto urobil za mňa :) Aby bolo jasné o čom hovorím - napríklad som si zničila vzťah s bratmi. Aj trochu vzťah s rodičmi, ale myslím, že ten som ako tak zachránila. A bojím sa mať nejakého naozaj dobrého kamaráta, ktorý by o mne vedel všetko. Bojím sa niekomu ukázať, že mi na ňom záleží.
Čo to znamená? Že som pokazila mojim bratom detstvo, a aj možnosť mať super staršieho súrodenca, ktorého si každé decko praje mať. A to už napraviť neviem - verte mi, skúšala som to.
Čo sa týka rodičov... Asi v 6 ročníku som sa od nich strašne začala izolovať, čo skončilo tak, že si nehovoríme nič ako mám ťa rád, ani nič podobne sentimentálne, zato pekné. Slovo objímanie tiež zapadlo prachom. Tento vzťah ale našťastie zachránil seriál, z ktorého som si požičala moju vetu, a to tak, že som si asi pred rokom povedala, že aj ja chcem takú rodinu, ako majú normálny ľudia (alias Elena. Kvôli Jeremimu som sa dokonca pokúšala to urovnať s bratmi.) A som naozaj rada, že sa to s rodičmi podarilo, teraz sa už pekne objímame (:3) a aj mi dôverujú. Myslia si, že moje zlepšenie nálady spôsobila, ehm, Magnézia -_- (voda s vysokým obsahom horčíka a malým obsahom sodíka.) Vážne?!
A to s tým kamarátom... No comment. Nikto o mne nevie všetko (ani ja sama). A naozaj mi dlho trvá, kým niekoho začnem považovať za naozaj dobrého kamaráta (s BBF som skončila asi v 4 triede. Nie som človek na také veci. Ani človek na "najlepšie priateľstvo". Možno raz, keď niekoho takého nájdem. Ale celkovo veľmi nevyjadrujem náklonnosť, čo môže byť na škodu. Sranda je, že sa mi páči keď ju niekto vyjadrí mne. Keď mi niekto povie, že som super baba. Super človek. Ale prečo, doboha, nemôžem ja povedať, že mám niekoho rada?! Ani mojim rodičom -_-)

A aby sme sa dostali k tej vete... Ako hovorím (píšem :D) vystihuje moje chovanie. Takže nech sa páči - môj vnútorný dialóg-monológ:

"Prečo som sa v nej našla?"
"Lebo som naschvál zničila môj vzťah s bratmi."
"Prečo?"
"Lebo som nechcela, aby videli to dobré vo mne."
"Prečo?"
"Lebo som ich nechcela sklamať.
Lebo som nechcela ublížiť ani im, ani mne."

That's it. Preto. A preto to stále robím, a neviem si pomôcť. Neviem to zmeniť. Neviem, ako presne by som mohla ľudí okolo mňa sklamať, ale viem, že by som to urobila. Neviem to presne vysvetliť. Neberte to ako nejakú mega-seba-kritiku. Ja to tak neberiem (ok, ktorý seba-kritik to tak berie...) Je fakt, že nie som dobrý človek, a... Keby mi na niekom záležalo, tak to pokazím - buď ja, alebo daný človek, a ja by som to prežívala príliš, a príliš by mi to ublížilo, takže to nerobím. Taktiež nechcem, aby niekomu mne blízkemu (mojim bratom) záležalo na mne, pretože nie som človek, z ktorého by si mali brať príklad. Nemala som rada, keď im na mne záležalo. Viem, že to znie divne. Ale vo mne to vyvolávalo pocity, že musím byť dobrá, inak ich sklamem, a ublížim im, a všetko to pokazím, pocity, že môžem všetko zničiť, že je to všetko na mne, celá tá zodpovednosť... A keby sa to potom pokazilo ... len tak, nečakane... tak by to poriadne ublížilo aj mne. Vtedy som bola malá, nerozmýšľala som, prečo som k nim hnusná, a prečo nemám rada, keď im na mne záleží. Teraz to viem, a naozaj sa cítim strašne, že som taká zbabelá, a že som bola taká sebecká a nechcela som sa vystaviť riziku.

Ok, ok už končím príliš dlhý článok... A aj tak mám v hlave ešte zmätok :) Zatiaľ sa majte pekne ;)

Healthy dinner

19. září 2015 v 17:48 | Tessa Error |  Mess.
Ahojte ľudkovia ♥

Dlho som sa neozvala ale nechcela som začať článkom, v ktorom vysvetľujem prečo, načo, čo, a bla bla bla. Koho to zaujíma? Tak som sa rozhodla, že sem pridám recept, aby ste videli, že som sa trochu snažila (z nejakého dôvodu mi nepríde napísanie ďalšieho dielu poviedky dostatočne snaživé. Rozhodne by to ale bolo ľahšie.) Nemyslite si, že mi došli nápady - tých mám až, až - len mi tak trochu došiel čas a následne aj nálada. Cítila som sa previnilo a tak som sem ani nechodila :D Moja logika -_-
Tak ale už sa mi nálada zlepšila tak som sa konečne mohla pustiť do písania ;)

Zvláštna zdravá kapustovo-karibská večera, ktorú by ste v živote len tak nevymysleli
Ingrediencie:
3 šálky postrúhanej kapusty - je jedno, či bielej alebo tej fialovej, ktorú som použila ja. Mne sa len páči, ako to tá fialová pekne zafarbí :) Aj keď to potom vyzerá tak... chaoticky :D
1 šálka sušených hrozienok - keby ste chceli experimentovať, môžete použiť aj iné sušené ovocie... Ale to som neskúšala, takže za to neručím :D
1/3 šálky strúhaného kokosu
1 lyžička škorice
1 lyžica cukru
(ja som príliš lenivá, takže tam len dávam jeden škoricový cukor XD)
+ olej, voda, panvica, nôž, podložka na rezanie kapusty, šálka, lyžica a lyžička (alebo sáčok škoricového cukru :), sporák, taniere, ehm... to je asi všetko.

Postup:
1. Na panvici zohrejeme olej a krátko (cca 1 min.) pražíme kapustu.
2. Potom ju podleleme šálkou vody a pridáme ostatné veci - kokos, hrozienka, cukor a škoricu
3. Dusíme (prikryjeme pokrievkou) až pokým kapusta nezmäkne. Čiže asi 5-7 min. Pripravte sa na to, že ak použijete tmavú kapustu tak budete mať všetko fialové...
4. A potom môžete podávať :)


Je to naozaj, naozaj, naozaj neobvyklá kombinácia - videla som ju niekde v knihe (prepáčte ale netuším v ktorej presne) a zamilovala som sa do nej. Je to naozaj úžasný recept. Ak nemáte radi hrozienka, tak máte smolu, lebo sú na tom celom najlepšie :D Ale snáď by to aj s nejakým iným ovocím fungovalo... Je to so zeleninou a je to sladké. A je to dobré. A zdravé - ok je tam cukor a olej... ale je to zdravšie, než väčšina jedál, čo jete - o to sa stavím :D
Odporúčam vyskúšať. Naozaj, kým to nevyskúšate, tak neviete o čo sa jedná :) A píšte do komentov, či vám to chutilo. Alebo navrhnite nejakú ďalšiu crazy kombináciu (konzumovateľnú) :)

Freshman year - my first day

2. září 2015 v 20:03 | Tessa Error |  Adventures.
Ahojte ľudkovia ♥

Ako niektorí už viete, des bol môj prvý deň na strednej. Hej, ja viem, určite to nie je nič veľké. Každý si tým raz musí prejsť. Ale mňa Max požiadal, aby som niečo napísala (výhovorky, výhovorky... Proste som sa s vami chcela podeliť o deň s veľkým D).

Ehm... čím by sme začali... Ráno som sa zobudila celkom v pohode, nemala som s tým problém, aj keď som do 1 ráno počúvala pesničky. Tie ma proste ukľudňujú a ja som potrebovala ukľudniť :D No a potom sa môj deň začal tak, že som nevedela nájsť moju obľúbenú podprsenku, aj keď som ju večer niekde videla (viem, to ste potrebovali vedieť XD)

A nestihla som autobus o 7:17. Ani ten o 7:24. Tak som šla na ten 7:33 :D Aby bolo jasné... Prvý som nestihla, ale už som bola na zastávke, keď prichádzal ten druhý... Lenže ja som ja, takže som práve vtedy musela volať kamarátke, takže som si ho nevšimla. Ako môžem byť taká blbá?!

Cestou do školy som vínimočne nezablúdila (to bude tým, že som sa nalepila na nejakú skupinku teenadgerov - bez nich by som tam netrafila) a nezablúdila som ani cestou do triedy (iba som sa 3x spýtala na cestu). No a pred dverami... čo vám poviem. Bolo tam 1B. Tak som asi mohla vedieť, že to je 1B. Ale ja som tam nakukla - a prvé čo som uvidela, boli 2 chalani, ktorí vyzerali na 18. Viete čo myslím - 195 cm, namakaní a jednoducho vyzerajúci staršie. To ma - ako inak úplne odradilo, a začala som rozmýšľať, či to nie je iná trieda... Alebo či si štvrtáci nerobia srandu alebo niečo.

Tak som tam (ako debil) ešte 2x nakukla a potom som vošla a ešte sa spýtala, či je to 1B XD No ale - na moju obranu - netúžila som hneď v prvý deň zažiť trapas typu, že som šla do inej triedy (jednému chalanovi sa to stalo... Chudák. A my sme sa smiali. Nie že by sme boli zlomysľný, ale keď on sa tváril tak vtipne. Nakoniec sa zistilo, že je z 1D). A sadla som si.
Máme lavice tak, že pri okne sú 3 miesta v strednom rade 2 a pri dverách zase po 2. Veľa z nich bolo obsadených, tak som šla k oknu - a keďže sa tam nikto pomaly nepoznal, tam vždy sedeli tak, že pri uličke, potom voľná sedačka a pri okne XD Proste ako dementi. Tak som si sadla k uličke - ani neviem, ako sa volá môj takmer-spolusediaci.

Nebojte, nešla som len tak po škole s foťákom XD To sú fotky ešte z doby, keď som si šla pre ISIC a vtedy tam pomaly nikto nebol.
Ale načťastie za mnou sedela sangvinička, ktorá so mnou úspešne nadviazala kontakt :D Volá sa Dinara (zabudla som to meno a musela som si ho hľadať v nejakom anglickom zozname mien na D XD) a je náhodou úplne fajn - šli sme spolu domov a bla bla bla... Ale zdá sa mi, akoby sme žili v úplne iných svetoch :D Mne to nevadí - náhodou je to zaujímavé a môžeme jedna druhej recenzovať knihy, seriály a filmy, o ktorých tá druhá nemá ani poňatia :D Čo vám poviem - nepozná Divergenciu, nepozerá Game of Thrones a má rada nemčinu. Proste sme úplné protiklady, ale aj tak mi je sympatická a viem si ju predstaviť ako super kamošku :D

Aby som to zhrnula - mám pocit, že všetko moje nešťastie včera a dnes ráno vynahradil pocit, že som si tam našla kamarátku a že mám pocit super kolektívu, aj keď sa ešte nepoznáme. Zajtra sa uvidí :)
Inak - neuveríte tomu rozvrhu. Matiku som čakala, lebo som v triede so zameraním na matematiku ale... Veď pozrite sa:

Hodina 1. 2. 3. 4. 5.
Predmet Thr Thr Thr Mat Nej

(Thr je triednická hodina a Nej ste dúfam pochopili... ak nie, tak je to jednoducho moja nočná mora.)

Me and my day

1. září 2015 v 18:26 | Tessa Error |  Adventures.
Ahojte ľudkovia ♥

Toto bude zrejme dlhý článok, ale potrebujem sa vyrozprávať a vyžalovať. Na dnešný deň. A na celý svet. A vesmír. A to ani nemám krámy.
No, čím by som začala. Asi tým, že som si nemohla ísť kúpiť farbu (maľujem izbu), pretože je štátny sviatok, takže moja izba bude rozbombardovaná o ďalší deň dlhšie.
Potom som si pozrela nejakú tú epizódu Game of Thrones - aspoň niečo pekné v mojom dni :D A vydala ďalšie kapitoly. A potom sa to začalo.
Dedko a babka (nevlastná) si na obed zmysleli, že sa chcú ísť pozrieť na našu záhradu. Takže rodičia s bratmi šli hneď na bicykloch a všetko pripravili. Ja som ešte lemrošila doma, a mala som prísť o 14. Tak som si dala obed (sáčková polievka + syr - proste bol v chladničke :D). A o 14 mi prišlo strašne zle. Ale už som mala obutú jednu korčuľu. Tak som sa s tou jednou korčuľou nejako záhadne dostala na wc včas, takže obsah môjho žalúdka neskončil na podlahe. Ďalšie pozitívum dnešného dňa.

Lenže na záhradu som ísť musela, lebo som mala priniesť rýchlovarnú kanvicu na kávu. Tak som sa vytrepala z bytu a šla. Aby bolo jasné - moje korčuliarske schopnosti sú nulové. Môj 10 - počkať, už 11 ročný brat vie lepšie korčuľovať než ja. A navyše mi bolo zle - a ešte tých 38 stupňov! Išla som umrieť.
Potom som sa dostala k železničným koľajam - a nebola by som to ja, keby som sa na nich nezdrúzgala.
Potom som vyšla ako kačka na nadjazd, aby ma nezrazilo auto, a potom ako debil dole po schodoch (na jednej strane sú schody a na druhej nie. Diskriminácia.)
Potom som sa vytrepala na ďalší kopec.
A potom, keď som bola asi v 2/3 cesty, prišla som TAM. K tomu vražednému, pekelnému miestu. Je tam asfalt, ktorý je v skutočnosti pseudo-asfalt pretože reálne sú to kamene zaliate asfaltom. A v korčuliach tam idem asi takou rýchlosťou ako pešo, až na to, že na korčuliach ma nadhadzuje a zasekávajú sa mi tam kolieska, takže bol zázrak, že som nespadla.(wow, už 3 dobrá vec, ktorá sa mi dnes stala)
Tam som to vzdala, vyzula sa, a šla v ponožkách.
No nezabi sa -_-
Môj deň pokračoval pečením sa v tom teple, a počúvanie kecov mojich starých rodičov o utečencoch, retro lampičkách (netuším, ako sme sa k tomu dostali), o tom, že je zo mňa kus ženy, a že motorkári sú stelesnené zlo.
A konečne som mala ísť zase domov. Tak som poprosila brata, či si nemôžem požičať jeho bicykel, že on by šiel na korčuliach - veď jemu to ide super. (ak rozmýšľate, prečo som nešla na bicykli, tak je to preto, lebo maľujem izbu a posteľ mám pred balkónovými dverami - a bicykel mám na balkóne.) Ešte som mu ponúkla aj 2 eurá. Ale on - vydierač - chcel 5. Lenže po tom, čo som strávila 8 hod. "knihárenskými prácami" za ktoré som dostala 20 eur som proste odmietla dať štvrtinu za to, aby som sa dostala domov o 15 min. skôr. (s bicyklom by mi to v skutočnosti trvalo o 25 min. menej, ale to sa mi vtedy nechcelo počítať.)

A keďže som prišla na záhradu na korčuliach (a odmietla sa nimi vrátiť domov) šla som peši - a v ponožkách. 3 a pol kilometra. Cez kamene. V tom teple. Šlo ma poraziť. A ešte pohľady tých ľudí. Na hrádzi (tam máme záhradu) to bolo ešte fajn, lebo všetci išli na bikoch a nemohli na mňa zízať dlho. Ale na našej ulici to bol masaker, a celý čas som sa modlila, nech nestretnem niekoho koho poznám, alebo kto pozná niekoho, koho poznám, alebo niekoho, kto pozná niekoho, kto vie o niekom, kto ma pozná.
A poviem vám, nie je to sranda, ísť v ponožkách domov. Jednak mám dva pľuzgiere (takže krívam na obe nohy - ani som nevedela, že sa to dá) a mám asi o 80% menšie sebavedomie - a zajtra sa začína škola. Super! Ale fajn bolo, že som mala cool batoh na chrbte a voľné tričko s lapačom snov a šortky, takže som vyzerala ako hipster-dobrodruh a okoloidúci si snáď mysleli, že som sa bila s krokodílom, ktorý mi zjedol topánky, a preto idem v ponožkách (bože už mi šibe. Ospravedlňujem sa.)

A malý postreh na záver: Moje krásne sivé ponožky po tejto ceste spontánne zmenili farbu na hnedo-čiernu. Magic. (a ešte sa tam objavili 2 diery. Každá mágia niečo stojí.)

2. Kapitola Mea Culpa - Death again?

1. září 2015 v 16:38 | Tessa Error |  Mea Culpa.
Ahojte všetci ♥

Keďže som mala výčitky svedomia, že som tú kapitolu preťala v takom nezaujímavom momente a celkovo s tým nie som spokojná, pridávam rovno aj druhú kapitolu. A prosím si vaše komentáre ;)


2. Kapitola - Death again?
"Ahoj," ozval sa bielopláštnik.
"Dobrý," ozvala som sa. Môj hlas znel... on vlastne neznel. On škrípal. A poriadne. Ani sama som si nerozumela.
"Tu máš, napi sa," druhý biely plášť mi podal pohár s niečím priezračným. Na jazyk sa mi dral názov ale nevedela som ho dolapiť. Až keď som vychlastala polku pohára uvedomila som si, že pijem vodu. Primitívne. Mala by som popracovať na pamäti.
"Ak ťa to bolí, nemusíš rozprávať. Ale potrebujeme od teba odpovede. Ak chceš môžeš ich písať na papier alebo tak."
Najprv som zachrčala, potom zakašľala a nakoniec zo seba dostala: "Čo?"
Znelo to, ako inak, veľmi inteligentne.
"Potrebujeme od teba odpovede. Informácie."
Načo odo mňa potrebujú informácie??? Akože či som bola v živote dobrá? Chcú zistiť či im nebudem klamať?
"Vy ste anjeli, však?" vybalila som to na nich rovno. Nerada chodím okolo horúcej kaše.
Ale moji anjeli sa začali smiať. Rehotať je teda lepší opis ich správania ale nehodí sa predsa aby sa anjeli rehotali. Smiať sa môžu.
"Zmysel pre humor má. Môžeme dopísať do kroník, že ľudia boli vtipní aj pred tým než boli Dokonalí."
"Neviem či je vtipná alebo taká naivná. Mali by sme tam dopísať oboje."
"Nie som naivná." Bránila som sa.
"A prečo si potom o nás myslíš, že sme tvoji anjeličkovia? To totiž vôbec nie je naivné." Smial sa mi biely plášť.
"Stavím sa, že o nás si myslela, že sme nejaký diablovi prisluhovači," prehýnal sa v páse ten v čiernom. Asi som sa trochu začervenala.
"Ale keď vy ste prišli v takej žiare. A ja som zomrela. Tak čo som si asi mala myslieť?! A už by ste ma mohli pustiť z tejto hroznej postele. Začína ma štvať,"
Všetci zvážneli.
"Práve o tvojej smrti sme sa s tebou prišli zhovárať."
"Takže som predsa len zomrela?"
"Áno."
"Takže som mŕtva."
"Nie."
"Aha."Ďalšia inteligentná odpoveď.
"Žiješ."Tak to mi nedošlo keď povedal, že nie som mŕtva.
"Ako?"
"Zmrazenie tekutým dusíkom."
"Aha."
"Potrebujeme sa ťa opýtať pár otázok. Potom sa uvidí. Ale asi ti to tu budeme musieť poukazovať a tak. Keďže teraz si medzi živými, budeš musieť žiť. "
"Ale ja nič neviem. Neviem ani len kde som. A koľký je rok. Neviem nič."
Ľudia v miestnosti si medzi sebou vymenili pohľady. Tí v bielom boli obaja muži, medzi čiernymi bola jedna žena. Celkovo mi tí bieli prišli oveľa prívetivejší.
"Takto to asi nepôjde. Musíš povedať čo vieš."
"Nemusím." Nieže by sa mi nehodila pomoc, keď takto ležím priviazaná na lôžku a absolútne netuším ani len v ktorom storočí som a kde som a čo sa deje... ale to sa práve ozvalo moje ego. Teda Ego s veľkým E. Nemám rada keď ma niekto do niečoho núti. A navyše - mám pravdu. Prečo by som im mala niečo - hocičo - o mne vešať na nos? Sú to cudzí ľudia. Čo ak pracujú pre nejakú novodobú mafiu?
"Pozri, povieš to tak či tak. Rozdiel medzi tým je, či to povieš dobrovoľne alebo nedobrovoľne. Odporúčam tú prvú možnosť." Stále so mnou hovoril ten biely. Čierny sa mračili iba čím ďalej tým viac. Vážne mi to začína pripadať trochu mafiánsky.
"Ani len neviem, kto ste."
"Keď nám odpovieš na otázky, zistíš."
"Hej, zistím, že ste nejakí predavači orgánov pracujúci pre nejaký Celosvetový Zväzok Mafiánov a odo mňa len chcete zistiť ako mumifikovať dusíkom vášho vodcu aby o 300 rokov mohol zase pokračovať v práci stále živý a so zdravými mladými kosťami."
To bola dlhšia reč akú som pôvodne zamýšľala. Ale nevadí. Aspoň vedia na čom sú. Najprv nevedeli, či sa majú zase na mne smiať alebo či ma majú rovno zabiť.
Nakoniec neurobili nič z toho. Len jeden čierny prešiel k hromade vecí v kúte izby, a začal sa tam hrabať a stláčať nejaké gombíky. To je všetko čo na mňa majú? Vážne?
"Ešte raz opakujem, že to ide aj bezbolestne." Pripomenul biely. Zamračila som sa. Čo mi chcú spraviť poťukaním pár tlačidiel? Určite to nebude nič ako to čo som zažívala, keď som sa prebúdzala. Je ťažké takú bolesť tromfnúť. Ak to nie je rovno nemožné.
Ale potom som to zacítila. Vždy som si pri bolesti najprv myslela, že ju zvládnem. A potom to vždy prišlo. A vždy som si až potom uvedomila, že to nezvládnem. Čo vám poviem. Ego.

Cítila som sa akoby zo mňa strhávali kožu. Aj so všetkým čo je pod ňou. Všetko, VŠETKO čo sa nachádzalo na a v mojom tele, sa momentálne tlačilo k ležadlu. Cítila som ako z mojich žíl doslova niečo odchádza a derie si to cestu mojím telom. Vyžieralo mi to malé dieročky a za sebou zanechávalo pálivú prázdnotu. Do očí sa mi drali slzy. A to už je čo povedať.

1. Kapitola Mea Culpa - Heaven or hell

1. září 2015 v 12:47 | Tessa Error |  Mea Culpa.
Ahojte všetci ♥

Mám tu pre vás pokračovanie - vlastne začiatok :) Trochu sa bojím, či vás nebude ten začiatok, nudiť, tak dajte vedieť do komentárov, nech viem, že nabudúce mám ísť viac k veci. Viem, že je dlhá, ale aj tak som ju musela preťať niekde v strede pôvodnej kapitoly... Ale ja inak písať neviem. Samozrejme - môžem sa pokúsiť, takže hlavne píšte do komentov, čo robím zle, aby som sa z toho mohla poučiť. Ďakujem :)


Quotes #18

1. září 2015 v 0:01 | Tessa Error |  Sentences with sense.
Ahojte všetci ♥

Definitívne som sa rozhodla ukončiť citáty na 20-tke. Teda, nie definitívne. Ak chce niekto z vás citáty až do 30-tky napíšte mi do komentárov ;) Ale ak nikto nenapíše, tak už zostávajú len dva citáty, o ktoré sa s vami podelím. A možno ešte nárazovo, ak sa ich zhromaždí dosť na zmysluplný článok.




"Ak nerobíš bláznovstvá, kým si mladý, nebudeš sa mať na čom smiať, keď budeš starý."

Toto je jeden môj obľúbený citát. Ospravedlňuje všetku moju bláznivosť a hovadiny, ktoré som kedy urobila/robím. A navyše to je pravda.
Najbláznivejšia vec, ktorú som kedy urobila? Tie robím stále... Ale medzi tie top veci patrí - okrem naučenia sa celej gréckej abecedy naspamäť - a okrem toho, ako som v kine naplno spievala Can't hold us, pretože to hrali v tom filme - a okrem toho, ako som nahovorila kamošku ísť do opustenej budovi, a potom sme utekali, lebo na nás volali policajtov - no, patrí tam tiež to, ako si naivne myslela, že viem chodiť, pokiaľ som sa v škole, pred zrakmi všetkých spolužiakov, nestrepala 4x za sebou. A deň na to som takpovediac spadla z pódia, keď som moderovala program na koniec školského roka (v ktorom som zabudla, ako sa volá moja učiteľka nemčiny, takže som tam stála a vyzeralo to asi takto: "...nemeckú báseň ktorú nás naučila pani učiteľka... ehm... ktorá nás učí nemčinu.")

Aké boli vaše najväčšie bláznovstvá? Na tie moje sa ešte môžte tešiť, väčšinu som si nechala pre normálny článok... Som zvedavá na vaše zážitky, takže píšte do komentárov ;)